Spaľovač mŕtvol

Filmová adaptácia psychologického hororu pôsobivo vystihuje morbídne bizarnú atmosféru a neskutočný svet panoptikálnych postáv vynikajúcej Fuksovej predlohy, snažiacej sa zachytiť psychosociálne podhubie ideológie fašizmu a analyzovať prvky ľudského charakteru, ktoré umožnili prijať účasť na neľudských činoch.

Príbeh zobrazuje nenápadný prerod zdanlivo slušného, romantického meštiaka na psychopatického maniaka, udavača a vraha vlastnej manželky a detí (lebo v ich žilách koluje židovská krv a on sa vyhlásil za Nemca) – a vytvára tak portrét zhubnej morálky, postavenej na pretvárke a zrade ľudskosti, pričom signifikantná je doba deja – nástup fašizmu (začiatok Protektorátu): narastajúca obludnosť hlavného hrdinu je v súlade s narastajúcou obludnosťou dejín.

Čudácky zamestnanec krematória, vyznávač kultu smrti ako brány k blaženosti, žijúci v meštiackom stereotype, sa pod vplyvom karierizmu stáva stúpencom fašistickej ideológie, udavačom a vrahom (v závere sa mu zjavuje vidina veľkého krematória, „vznešeného chrámu smrti“, v ktorom môžu byť všetci „nešťastníci“ vykúpení a zachránení – sú mu zverené obrovské krematóriá koncentračných táborov).

Čudáctvo vyšinutého despotu a netvora pána Kopfrkingla podnietilo ojedinelú štylizáciu (rafinované detaily, panoptikálna realita, motív „voskovosti“, sexuálne motívy vo forme zašifrovaných symbolov, v rýchlych sledoch sa valiace karikatúrne motívy a obrazy, neustály pohyb kamery, strihová montáž z kratučkých záberov, zdvojenie funkcie niektorých sekvencií, monotónny, pokojný Kopfrkinglov hlas, deformácia snímaných tvárí pohľadom kamery, kruté emocionálne kontrasty).

Herz vo svojom vrcholnom diele naplno uplatnil svoj talent a zmysel pre bizarnosť, deviáciu a fantasknosť. R. Hrušínský sa zaskvel v jednej zo svojich životných úloh.